Richard Raši

Akciové spoločnosti ako všeliek pre nemocnice, predpísaný novým z(Z)ajacom slovenského zdravotníctva – Viliamom Novotným -  naznačuje, že vidí nemocnice len z rýchlika, tak ako jeho komplic – minister Uhliarik. Inak by vedeli, že problém financovania a zadlžovania zdravotníctva nie je slovenské špecifikum, ale závažný problém takmer všetkých vyspelých štátov Európy. Moderná medicína je drahá a zabezpečenie dostatočných finančných zdrojov na vykrytie jej potrieb je jednou z najväčších výziev budúcej dekády i z pohľadu OECD.

Jednoduchý argument, že za zadlžovaním nemocníc je „šafárenie“ ich manažmentov počas minulého volebného obdobia je pozoruhodný, najmä ak sa zamyslíme nad tým, že terajšie manažmenty boli dosadené  členmi aktuálnej vládnej koalície a napriek tomu sa miera zadlžovania nemocníc za obdobie posledného roka dramaticky zrýchlila! Kým na začiatku roka 2011 Ministerstvo zdravotníctva zverejnilo výšku zadlženia na úrovni 150 mil €, na konci roka zrazu potrebuje minister na oddlženie transformovaných nemocníc 500 miliónov. Opäť Eur….  

Zmena právnej formy dnešných nemocníc na akciové spoločnosti má jednu závažnú chybu. Prebieha v v čase, keď nemocnice skutočne „melú z posledného“. Preto je tu aj moja obava, že nepripravené a neozdravené  nemocnice, bez jasne definovaných pravidiel financovania  jednoducho nebudú schopné prežiť. Navyše, bude ohrozená ich schopnosť poskytovať zdravotnú starostlivosť a budú ľahkým sústom pre prípadnú privatizáciu. Takáto dramatická a plošná zmena systému fungovania nemocníc nemá obdobu nikde v Európe, z čoho mi vyplýva, že jej zaslepení obhajcovia sa chcú zrejme predviesť len ďalším experimentom na tomto národe.

Z medicínskeho hľadiska – ktorému by pán poslanec i pán minister mohli rozumieť, keďže sú obaja lekári – mi to pripadá tak, ako by sme pacientovi oslabenému podvýživou a chronickým zápalom pľúc išli voperovať umelý kĺb, aby sme ho „…postavili na nohy…“. Dôsledky si zrejme vedia domyslieť všetci.

Dnes sa občan dožaduje čo najkvalitnejšej zdravotnej starostlivosti na úrovni modernej doby. Právom. Ale kde je záruka, že ju nemocnice – obchodné spoločnosti – orientované na toľko proklamovanú efektivitu a prirodzene aj na zisk, budú schopné poskytovať? Štúdie, porovnávajúce náklady na liečbu u neziskových verejných nemocníc a na-zisk-orientovaných nemocníc skutočne ukazujú, že tie na-zisk-orientované sú schopné liečiť pacienta lacnejšie. Avšak dôsledkom toho je často vyšší výskyt komplikácií a úmrtí, ako výsledok tejto tzv. ekonomicky „efektívnej“ liečby. Čo má byť teda naším cieľom? Udržanie kvality alebo efektivita za každú cenu? Položte túto otázku lekárovi, ktorý je práve nad pacientom, ktorému  zachraňuje život a je morálne i zákonom viazaný, aby urobil všetko, čo je v jeho silách, schopnostiach i vedomostiach. Čo myslíte, ako sa rozhodne? A čo ak sa bude musieť rozhodovať nad Vami?…

Novotný či Uhliarik ma obviňujú z populizmu a demagogického strašenia. Nebude ale zbytočné strašiť, ak už bude neskoro?

Netreba zaspať na vavrínoch, milí priatelia zdravotníkov a pacientov, resp. nepriatelia transformácie. Transformácia je stanovená zákonom, odhlasovaná vládnymi stranami v parlamente a podľa platného zákona sa na nej, na pokyn ministra zdravotníctva, pracuje a aj bude. A pokiaľ to všetko necháme iba tak – v tichosti sa transformácia dotiahne do konca. Do zhubného konca pre naše nemocnice.

V tejto súvislosti by som chcel pripomenúť pár faktov, o ktorých ministerstvo zdravotníctva zámerne nehovorí:

Je jasné, kam smerujú univerzitné či fakultné nemocnice, ako aj tie, ktoré patria vyšším územným celkom. Čo si myslíte, že sa stane s nemocnicou, ktorá je zadlžená a ktorá sa má od januára transformovať na akciovú spoločnosť aj s nedoriešeným dlhom, či permanentným sa zadlžovaním? Mám aj odpovedať? Pôjde do konkurzu a stane sa ľahkou korisťou privatizérov. Tí ako majitelia nemocníc začnú šetriť na všetkých: na platoch zdravotníkov a na liečbe resp. neliečbe pacientov. Kam pôjdu pacienti, keď bude nemocnica v konkurze? Kde si nájdu lekára, kým nemocnica bude čakať, kto o ňu za lacný peniaz v konkurze prejaví záujem?

Mám aj ďalšie otázky, na ktoré by nás všetkých mala zaujímať odpoveď… Koľko nemocníc ide pán minister Uhliarik oddĺžiť na 100 percent? Ak oficiálne čísla neklamú, tak ani jednu a viete, čo sa opäť potom stane? Kto odpustí akciovke len tak dlh, kto bude rok, dva čakať na zaplatenie faktúry? A kto zabráni tomu, aby sa tieto nemocnice, po novom už obchodné spoločnosti, nestali ľahkou korisťou finančných skupín? Nikto!

Po 1. januári 2011 niektoré “vyvolené transformované nemocnice” v niekoľkých  ”vyvolených rukách” budú brať iba takého pacienta, ktorý sa im ekonomicky zmestí do sumy za hospitalizáciu od “vyvolenej” zdravotnej poisťovne. Stručne povedané, ak poisťovňa nemocnici za každého pacienta, bez ohľadu na jeho diagnózu, bude platiť napr. 500 eur, tak budú brať iba takého pacienta, ktorý ich bude stáť menej ako 500 eur. Budú to krásne nemocnice s vysmiatym recepčným a malou chirurgiou, pretože do 500 eur urobia aj žlčník, aj slepé črevo. Budú mať gynekológiu, pretože do 500 eur pokojne odrodia, urobia sekciu, dokonca aj odstránia cystu. Ale pozor, čo sa stane ak náhodou bude mať pacient závažnejšie, nedajbože onkologické ochorenie? Pôjde hľadať bývalú štátnu nemocnicu. Bohužiaľ teraz už novú a.s. Ale tá nebude môcť vytvárať dlh a liečiť „drahých“ pacientov, lebo sa bude musieť riadiť tvrdými rozpočtovými pravidlami.

A tie drahého pacienta, ohrozujúceho ich ekonomiku, nechcú.

Dobrá rada nad zlato, povedal si minister Uhliarik a vyhlásil súťaž, v ktorej hľadá poradcu a cení si ho teda kráľovsky. Však za jeho rady neváha zaplatiť takmer pol miliardy korún (prepáčte mi prepočet starej meny). Keby to ešte platil sám, nepoviem nič, ale mali by sme to zaplatiť my všetci. Už iba pre túto “maličkosť”  by sme teda mali právo vedieť aj podrobnosti, ktoré sme sa však nedozvedeli.

Po podrobnostiach pátrajú aj novinári. Podľa ich zistení chcel Uhliarik zaplatiť 15 miliónov eur za poradenskú činnosť pri nákupoch majetku. Naozaj iba náhodou v deň, keď sa začali zaujímať o túto tému, iba tak súťaž zrušili, že vraj kvôli námietke jedného z uchádzačov.

Tak ako rozprávkovo vyzerá naozaj štedrá odmena, tak rozprávkovo, priam až neuveriteľne  pôsobí na mňa toto vysvetlenie. Aj preto mám pár otázok, či skôr otáznikov, na ktoré by mal minister odpovedať a zároveň prijať aj zodpovednosť za kamufláž, ktorú chystal! No obávam sa, že rovnako ako jeho predošlé prešľapy, aj táto pripravovaná štedrá odmena ostane nepovšimnutá. Myslíte si, že 15 miliónov eur nie je prehnaná suma za obyčajné poradenstvo? Myslíte si, že na Slovensku, či aj vôbec niekde na svete, si môže niekto dovoliť za rady platiť 15 miliónov eur? Myslíte si, že minister Uhliarik to naozaj myslel nezištne a naozaj chcel iba úprimne pomôcť pri predaji majetku? Naozaj si myslíte, že tento minister zdravotníctva to ešte so zdravotníctvom myslí vážne?

Či sa nám to páči a či nie, rozhodnutia patria k nášmu životu. Nie sú vždy jednoduché, ideálne však je, keď ich sprevádza múdry rozhľad, racionálna argumentácia a znalosť problematiky. Priznám sa, niekedy rozmýšľam aj nad tým,  na základe akých  podnetov prijíma rozhodnutia minister zdravotníctva Ivan Uhliarik.

Naposledy som si túto otázku položil v súvislosti s vakcínami.  Od 1. decembra 2011 vstúpil do platnosti zákon 363/2011 Z. z., na základe ktorého sú lekári povinní mať pripravené vakcíny na povinné očkovanie detí vo svojej ambulancii. Dovtedy si museli rodičia vyzdvihnúť niektoré vakcíny v lekárni, alebo po návšteve u lekára pacienti čakali v čakárni, kým im na zaočkovanie prinesie vakcínu lekár alebo sestra. Od uvedeného dátumu musia lekári kúpiť vakcíny na povinné očkovanie pre svojich pacientov sami a uložiť ich v ambulancii. Po tomto rozhodnutí ministerstva zdravotníctva sa strhla spŕška protestov a odmietnutia zo strany lekárov, ktorí bezradných rodičov s ratolesťami odmietali zaočkovať. Ale netrvalo to tak dlho, skutočne iba pár týždňov a minister Ivan Uhliarik prišiel s novou ponukou: v záujme toho, aby lekári očkovali, im ponúka peniaze! Podľa návrhu ministerstva by mali nárok na polovicu marže, ktorú si účtuje lekáreň a nemuseli by nakupovať iba cez lekáreň, ale  aj priamo od distribútora. Samozrejme, tiež s možnosťou získať maržu. Takže, ide o významný posun, o zmenenú  rétoriku ministerstva, ktorá však lekárov ani lekárne neuspokojila. Protestuje  už aj Slovenská  lekárnická komora, detskí lekári sú stále nespokojní a pacienti sklamaní aj rozhorčení.  

A tak sa pýtam: na základe čoho  prijíma v takom krátkom čase rôznorodé  nariadenia MZ SR? Podlieha tlakom zvonka, intervenciám, alebo nedajbože sa v takomto prípade riadi analýzami či emóciami? Lebo diametrálne odlišné predpisy v priebehu niekoľkých týždňov – to už je silná šálka kávy. O to väčšmi, že ide o našich najmenších pacientov.

A navyše – je tu ešte jeden uhol pohľadu: nie je to tak dávno, čo pán minister Ivan Uhliarik deklaroval, že prijíma zákony, ktoré rušia akékoľvek možnosti nekalej motivácie lekára na predpisovanie  liekov podľa cien. Ale azda nie je pre lekára motivačné predpísať očkovaciu látku, ktorá má takú cenu, ktorá mu prinesie vyšší zisk? Prepáčte, ale necítite tu rozpor medzi deklarovaným protikorupčným opatrením MZ SR a realitou?

Kauza vakcíny je vo vývoji, marže pre lekárov zatiaľ otázne, protesty lekárnikov isté a možno do tretice príde  z ministerstva zdravotníctva ešte ďalšie vakcinologické rozhodnutie. Dovtedy  mi dovoľte predložiť jeden pozmeňovací návrh: zaočkujme sa trpezlivosťou, aby sme mohli bez ujmy vykročiť na mínové polia rozhodnutí ministra Uhliarika, ktorý ich mení rýchlosťou blesku.

Nemôžem si pomôcť, ale zdá sa mi, akoby ministerstvo zdravotníctva  trpelo amnéziou. Táto diagnóza poruchy pamäti sa na Limbovej ulici v Bratislave výrazne prejavila v súvislosti  s návrhom cenového opatrenia, ktoré navrhuje MZ SR a týka sa zníženia platieb pre Záchrannú zdravotnú službu.

Pri návrhu tohto razantného kroku ministerstvo zdravotníctva nielenže uplatnilo postup „o nás – bez nás“ (inými slovami – so zástupcami Záchrannej zdravotnej služby nikto nič nekonzultoval), ale  pán minister Ivan Uhliarik dokonca „pozabudol“ na to, ako ochotne a statočne držali chrbát slovenskému zdravotníctvu práve naše záchranky. A vôbec to nebolo tak dávno, veď krízové momenty, ktoré sme prežívali v súvislosťami s hromadnými výpoveďami lekárov v nemocniciach si pamätáme veľmi živo. Zdravotnícka dráma sa odohrávala iba pred niekoľkými týždňami. Bolo to práve Operačné stredisko záchrannej zdravotnej služby, ktorého zástupcovia sa pravidelne (v čase vrcholiacej situácie aj trikrát denne) zúčastňovali na zasadnutiach krízového štábu na Ministerstve zdravotníctva SR.

Vtedy minister Ivan Uhliarik hrdo vyhlasoval, že v súčinnosti s Operačným strediskom záchrannej zdravotnej služby SR koordinuje konkrétne kroky v najviac ohrozených slovenských lokalitách. Zároveň ocenil profesionálny prístup a angažovanosť, ktorú prejavili práve krajské operačné strediská a záchranári. Áno, skutočne pomohli. Zatiahli záchrannú brzdu v „hodine dvanástej“, aby  slovenskí pacienti  neboli vystavení napospas osudu. O to viac zaráža, prekvapuje a udivuje nečakaný finančný úder a najmä morálne zaucho, ktoré zasadil svojim ústretovým pomocníkom zo záchraniek minister zdravotníctva.

Asociáciu záchrannej zdravotnej služby takýto prístup znepokojil. Nečudo, veď patria k tým zložkám zdravotníctva, ktoré fungujú bez problémov. Dokonca aj riaditeľka Operačného strediska ZZS Andrea Smolková, ktorá bola neoddeliteľnou súčasťou krízového štábu na MZ SR, konštatovala: „ Je možné, že peniaze, ktoré budú odobraté tejto fungujúcej zložke, ktorá je zreformovaná, transparentne hospodáriaca a budú presunuté do obrovského systému, ktorý ešte neprešiel transformáciou, nie je zreformovaný, tak sa tie peniaze jednoducho stratia.“

Áno, boli sme informovaní, že ministerstvo zdravotníctva  nerobí zmenu preto, aby našlo  peniaze na platy lekárov či sestier, ale preto, aby bolo viac financií na

kvalitnú liečbu  pacientov. Nuž, neviem, či takýto argument skutočne presvedčí, a to v čase, keď ešte stále nikomu nie je jasné, z akých zdrojov sa vlastne  mzdy zaplatia! 

Isté je, že staré slovenské príslovie sa nám v podaní ministra zdravotníctva aj vďaka spomínaným praktikám zdeformovalo do podoby: „ Kto do Teba chlebom – Ty doňho kameňom!“  



Je veľmi smutné, že naša súčasná vláda-nevláda, na čele s Madam Radičovou, vie naozaj iba sľubovať a pekne rozprávať. Ale je neodpustiteľné, že ani podpisy členov vlády nie sú pre nikoho, ani pre vládu samú, zaväzujúce… A trestuhodné je, že naša vláda klame a to priamo pred očami občanov a nehanbí sa za to!

Za posledné dni je týchto nepochopiteľných vecí toľko, že treba pripomenúť pár dôležitých faktov:
Krízovú situáciu, ktorá sa vykľula posledné týždne v zdravotníctve, si určite nikto neprial a nikoho netešila. Neschopnosť ministra zdravotníctva komunikovať a zabrániť mimoriadnemu stavu, ktorý na Slovensku bol prvýkrát v jeho histórii, je vizitkou našej vlády na čele s Madam. Žiaľ, namiesto toho, aby sa snažili problémy našich lekárov vyriešiť, iba riskovali zdravie pacientov. Klamstvami chceli vyvrátiť fakt, že išlo o naozaj kritickú situáciu, ktorá ohrozovala nielen našich občanov, ale celé zdravotníctvo. Začal som mať pomaly dojem, že je to cielené a že pár ľuďom v tomto štáte by asi naozaj vyhovovalo zdravotnícke provizórium, v bludisku ktorého by sa opäť niekto nabalil…

Doteraz sa pýtam prečo? Potreboval minister ešte podpísať zmluvy bez verejného obstarávania a urobiť pár dobrých kšeftov, ktoré by sa dali skryť za mimoriadny stav? Alebo si naozaj Madam premiérka s ministrom zdravotníctva mysleli, že klamať je normálne a že politika je najmä  o sľubovaní a neplnení sľubov.

Prečo Radičová a Uhliarik podpísali memorandum, v ktorom lekárom sľubovali zrušenie transformácie, keď to nechceli splniť? Prečo im sľubovali postupné zvyšovanie platov zákonom v troch kolách, keď dobre vedeli, že naša ekonomika s ťažkosťami zvládne kolá dve…?

Tento “férový“ prístup spôsobil, že Slovensku hrozil tesne pred sviatkami pokoja opäť krízový stav. A to len iba necharakternosť predstaviteľov vlády.

Našťastie sa v parlamente opäť ukázalo, ktorý tím vie v neriešiteľnej situácii slovenskému pacientovi pomôcť. A opäť sa potvrdilo, že v momentoch, keď je zhasínajúca vláda v koncoch, musí situáciu vyriešiť partia Smeru. Našich 62 poslaneckých hlasov zachránilo slovenských pacientov a vrátilo lekárov k nemocničným lôžkam. Naše hlasy priniesli všetkým,  ktorí sú odkázaní na lekársku pomoc, pokojné Vianoce.

Ďakujem svojim kolegom, že nenechali slovenského pacienta na obetnom oltári vládnej ješitnosti. Ich  hlasovanie bolo aktom boja proti neschopnosti našej vlády. Vlády, ktorá nevie splniť ani sľuby, ktoré by zabránili ohrozeniu zdravia našich občanov…

Informácie o nemocniciach na Slovensku, v ktorých dávajú lekári výpovede, sú na dennom poriadku a v tej spleti údajov ste možno aj vy zachytili správu, že veľmi kritická situácia je aj v Nemocnici Poprad, a. s.. Výpovede dalo takmer 40 lekárov (pracuje ich tam 170 ). Najviac ohrozená je úrazová chirurgia a ortopédia, teda odbory – ktoré sú mimoriadne vyťažené najmä v zimnej sezóne. Treba len dúfať, že turisti aj športovci budú opatrní, že chodci nebudú nešťastne padať na zľadovatených chodníkoch a cestári budú statočne posýpať naše komunikácie… Lebo inak – nastane neriešiteľný problém!
V súvislosti s touto krátkou správičkou mi však na um prišla ešte jedna informácia, ktorá sa objavila ešte niekedy v auguste, v čase – keď minister Ivan Uhliarik tak vehementne obhajoval transformáciu nemocníc na akciové spoločnosti. A práve vtedy pozval lekárskych odborárov na návštevu jednej zdravotníckej akciovej spoločnosti, kde to všetko super funguje, kde je všetko efektívne a kvalitné (správu si možno nájsť aj na webovej stránke MZ SR zo dňa 19. augusta 2011). Minister zdravotníctva vtedy na margo obhajoby transformačného procesu povedal: „Je dôležité, aby lekárski odborári prestali strašiť lekárov, ale aj pacientov, že akciová spoločnosť je horšia nemocnica, ako tá dnešná. Máme šesť akciových spoločností, ktoré fungujú perfektne, je to teda presne naopak. Verím, že lekárski odborári sa prídu osobne o tom presvedčiť v najbližších dňoch, napríklad do Popradu“. Keď sa začala situácia komplikovať a objavili sa prvé výpovede lekárov v nemocniciach, Ministerstvo zdravotníctva SR poukazovalo na to, že práve v takto dobre fungujúcich akciových spoločnostiach lekári nedávajú výpovede. Nemajú predsa dôvod, veď ich platy sú tam vynikajúce a podmienky na prácu ešte lepšie! Nemajú preto najmenší dôvod na to, aby sa k takýmto praktikám uchýlili! O to zarážajúcejšie v tejto súvislosti pôsobí správa, ktorá zaznela aj v médiách: V zozname nemocníc, v ktorých evidujú výpovede lekárov, figuruje aj vlajková transformovaná loď ministerstva zdravotníctva – Nemocnica Poprad, a.s.! Efektívna, hospodárna, s transparentným účtovníctvom aj kvalitným odmeňovaním zdravotníckych pracovníkov, vrátane lekárov! Teda aj tých lekárov, ktorí dali výpovede a žiadajú zvýšiť platy!

Ajhľa – aj to je obraz úspechov transformácie nemocníc na akciové spoločnosti! Aj takto sa rúcajú mýty o fungujúcom hospodárení a ukážkovom fungovaní akciových spoločností v zdravotníctve! A to nevravím o tom, že nad popradskou akciovou spoločnosťou visí hrozba – že musí vrátiť viac ako 14 mil. eur z eurofondov do Bruselu. Lebo práve vďaka nim vybudovali novú prístavbu s operačnými sálami.
Tak sa teda pýtam – je skutočne transformácia nemocníc na akciové spoločnosti takou zázračnou spasiteľkou, všemocnou riešiteľkou problémov a vlajkovou loďou ako o nej hovoril jej kapitán Ivan Titanic?

Slobodná výmena názorov na danú tému – aj taký je výklad slova diskusia. V žurnalistike ide o metódu často využívanú a práve vďaka nej by si mali poslucháči či diváci utvoriť objektívny pohľad na problematiku. Býva dobrým zvykom, že v určitom type relácií sa pred kamerami a rozhlasovými mikrofónmi stretnú partneri (väčšinou z dvoch rozdielnych politických táborov), ktorí o spoločensky významných a dôležitých témach diskutujú.

Je mi úprimne ľúto, že som sa v týchto – pre slovenské zdravotníctvo tak napätých dňoch – zatiaľ nedočkal okamihu, keď by som s pánom ministrom zdravotníctva SR Ivanom Uhliarikom diskutoval zoči-voči.

Je mi úprimne ľúto, že v diskusiách ho väčšinou v mojej prítomnosti nahrádzal poslanec Viliam Novotný (SDKÚ- DS), čo samozrejme neznamená, že s pánom poslancom si rád nevymením názor v televíznom štúdiu… S Viliamom Novotným sa poznám roky, absolvovali sme spolu desiatky rozhovorov aj odborné výmeny názorov. Napokon, je to môj terajší kolega z Výboru pre zdravotníctvo NR SR.

Je mi úprimne ľúto, že pán minister má väčšinou „neodkladné pracovné povinnosti, alebo nechce vnášať politický rozmer do diskusii“ a ktovie – možno má ešte ďalší dôvod, prečo spoločne nemôžeme absolvovať slovnú výmenu skúseností, názorov a poznatkov. Som presvedčený, že by to mohlo byť zaujímavé, podnetné, možno miestami polemické stretnutie. Veď nás spájajú aj spoločné ciele ( vyliečený pacient a spokojný zdravotnícky pracovník to v mojom prípade určite je)!

Aj preto je mi ľúto, že takýto typ diskusie sa neuskutočnil, mohli sme sa spolu prihovoriť pacientom, občanom, lekárom, sestrám aj ďalším zdravotníckym pracovníkom. Vysvetliť im – o čo nám ide, čo chceme, ako to chceme dosiahnuť. Žiaľ, nestalo sa. Namiesto toho som nedávno (9. novembra 2011) sledoval jednu slovenskú televíziu a ajhľa – vo večernej relácii, ktorá sa venuje téme daného dňa, sa k problematike transformácie nemocníc na akciové spoločnosti a zvyšovaniu platov lekárov a sestrám vyjadroval okrem prezidentky Slovenskej komory sestier a pôrodných asistentiek Márie Lévyovej aj rektor VŠ zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety prof. Vladimír Krčméry. Áno, nepochybne – vysokoškolský pedagóg, slovenský lekár, vedec – odborník na tropickú medicínu, infektológiu, onkológiu, zakladateľ zdravotníckych, sociálnych zariadení a zahraničných humanitárnych misií v krajinách tretieho sveta. Zriaďovateľ, rektor a štatutárny zástupca súkromnej vysokej školy na Slovensku. Pokiaľ som informovaný – aktuálne aj poradca ministra zdravotníctva Ivana Uhliarika.
Prepáčte, ale nezdá sa Vám takéto diskusné zoskupenie trocha zvláštne?
Poradca ministra a minister o jednej téme?
Je to strach, obava, neistota, nedôvera, pochybnosti, málo argumentov, alebo vari averzia voči mojej osobe?

Prečo?

Túto otázku si kladiem čoraz častejšie. Keď som bol vo funkcii ministra zdravotníctva, na pamäti som mal dve výzvy: vyliečeného pacienta a spokojného zdravotníka.Možno to pre niekoho znie ako často vyslovená veta, rétorické heslo, ba priam utopistická vízia. Nazdávam sa však, že je to základná téza, na ktorej by mal stavať každý minister zdravotníctva. Bez ohľadu na stranícku príslušnosť, ideovú orientáciu či zloženie tímu poradcov! Pacient a zdravotník sú dve ťažiská, centrum diania v rezorte.

V uplynulých dňoch som si však často kládol otázku – či takto rozmýšľa aj minister Ivan Uhlarik. Skutočne sú preňho pacienti a zdravotnícki pracovníci prvoradí? Nedominujú v centre jeho pozornosti iba čísla, účty, zisky, limity, finančné transakcie? Áno, šetrenie je témou dňa, je potrebné – ale aké sú výsledky? Pacienti by vedeli rozprávať o drahých liekoch, o účtoch v lekárňach, u lekárov, stále menej dostupnej onkoliečbe, odkladaných operáciách , nekonečných čakacích listinách ( na vrchné miesta v nich sa niektorí pacienti už ani nedostali…). To sú denné “radosti a strasti” pacientov, ale ešte je tu jedno hľadisko.

Pre mňa osobne bolo priam šokom, čo sa udialo minulý týždeň v piatok, keď minister zdravotníctva avizoval stretnutie s lekármi Detskej fakultnej nemocnice s poliklinikou v Bratislave. Dlho očakávané a významné rokovanie, pre ďalšie fungovanie tohto zdravotníckeho zariadenia priam životne dôležité, určite pre ministra zdravotníctva neľahké. Pán minister stanovil čas, termín, miesto konania aj tému. Na určené miesto, v určenom čase prišlo viac ako 200 lekárov, stretnutiu venovali svoju obedňajšiu prestávku, boli pripravení a ochotní diskutovať so svojím rezortným ministrom. Čakali však márne. Minister Uhliarik zvolil celkom zvláštnu taktiku a starostlivo ( alebo nebojácne?) obišiel sálu, v ktorej ho čakali dve stovky kolegov – lekárov – a zamieril si to medzi vopred vybraný tím primárov, ktorí výpovede nepodali.
Prirodzene , kolegovia – lekári čakali zbytočne!

Ešte zarážajúcejší bol odkaz pre čakajúcich lekárov cez médiá: ” Ako si môžu dovoliť opustiť svojich pacientov?!” A tak mi, pán minister, dovoľte pripomenúť, že lekár si nemôže dovoliť len tak odísť od svojich pacientov, s pacientom je v nemocnici takpovediac nepretržite, ešte aj doma si niekedy premieta – či postupoval pri liečbe alebo operácii správne, či sa nedalo inak, lepšie? Mali ste, pán minister, príležitosť zostať v nemocnici dlhšie? Neodnášali ste si myšlienky na Vašich pacientov domov? O to zarážajúcejší bol Váš odkaz pre čakajúcich lekárov: ” môžeme sa stretnúť po pracovnom čase”. Čo je to však pracovný čas pre lekára v nemocnici? Keď začne operovať o 10.00 h, operácia sa skomplikuje a trvá až do neskorých popoludňajších hodín?! Určite viete, pán minister, že lekári majú aj služby! Pri pacientovi nie sú 8 hodín, ale 24 denne? Toto povolanie je špecifické, jedinečné a nenahraditeľné. A o ňom sa v onen osudný piatok chceli porozprávať s Vami, pán minister, hľadať riešenia, počuť Vaše názory. V termíne, ktorý ste určili práve Vy. Mali ste jedinečnú príležitosť na výmenu názorov, diskusiu zoči – voči, v ktorej by sa možno vyjasnili mnohé veci.
Vy ste však zvolili inú metódu, ktorá, prepáčte, zaváňa aj strachom z vlastného zlyhania. Ako majú takýto prístup lekári vnímať? Ako majú čítať odkaz ” svojho” rezortného ministra? Ba vlastne, odkaz ste im aj nám zanechali v podobe tlačovej správy, ktorá bola zverejnená na webovej stránke MZ SR. Dočítali sme sa v nej, že minister diskutoval s lekármi DFNsP Bratislava a hľadal možnosti riešenia situácie…

Nuž, sila slova je niekedy nevyspytateľná! Nemožno sa však spoliehať na to, že stále opakovaná lož sa stane skutočne pravdou. Minister si neželá, aby lekári brali svojich pacientov za rukojemníkov – to sme počuli veľakrát, ale prihovára sa im skutočne ako ich rezortný šéf, ako jeden z nich, ako kolega, ktorého cieľom nie je za každú cenu zvíťaziť, ale nájsť spoločné priesečníky? Situácia je vážna, lekári dotknutí takýmto prístupom, pacienti znechutení, boľaví a unavení, minister na tlačovej besede v utorok 8. novembra 2011 tiež nepôsobil presvedčivo, argumenty hľadal, mnohé musel čítať z pripraveného manuálu.

A môj osobný stav – som rozčarovaný. Kde sa nachádza naše zdravotníctvo? Prečo sa zmenilo na ring, v ktorom sa zápasí? Veď práve v tomto rezorte nejde a nemôže ísť o výhru jednej alebo druhej strany! Na prvom mieste predsa je a musí byť vyliečený pacient a spokojný zdravotník.

Jednou z priorít ministerstva zdravotníctva, na ktorú upriamilo pozornosť hneď  po voľbách, bola lieková politika. Podľa deklarovaných prísľubov – v prospech pacienta, v prospech úspory verejných financií aj v prospech nemocníc, veď ušetrené peniaze by mali zo zdravotných poisťovní smerovať aj tam. A prilepšili by si lekári i zdravotnícki pracovníci. Som však realista, preto si dovolím konštatovať, že úspora sa dotýka najmä účtov zdravotných poisťovní. No a ich šetrenie zasa pocítil pacient. Nie však vždy v takej podobe – ako to deklaruje MZ SR.

 Konkrétny príklad je hneď naporúdzi a pretože nie každý má čas  oboznamovať sa s  pripomienkami, ktoré sa týkajú  zdravotníckych zákonov, dovoľte,  pristaviť sa pri niektorých najnovších. Domnievam sa, že sú nielen aktuálne, ale aj veľavravné. Týkajú sa Vyhlášky  Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky, ktorou sa ustanovuje zoznam liečiv určených na podpornú alebo doplnkovú liečbu. Materiál bol v medzirezortnom pripomienkovom konaní, ktoré skončilo predvčerom (link. : https://lt.justice.gov.sk/Material/MaterialWorkflow.aspx?instEID=-1&matEID=4476&langEID=1 )

Pri celkom zbežnom pohľade, podľa názvu a samotnej predkladacej správy, ktorá odznela aj v médiách, ide o štandardnú vyhlášku – takže sa vlastne nič nedeje. Pozornejší pohľad však odhalí zaujímavé súvislosti. Ide o 117 liekov, ktoré chce ministerstvo zdravotníctva preradiť do zoznamu liekov určených len na podpornú alebo doplnkovú liečbu.  Pri dôslednom čítaní vyhlášky našej pozornosti určite neujde, že časť liekov (presne 26) dnes  zdravotné poisťovne čiastočne, alebo v plnej  sume hradia. No a prichádzame k hlavnému posolstvu vyhlášky – aj za tieto lieky by mali pacienti platiť v plnej výške! Žiadna úhrada zo strany zdravotnej poisťovne, žiaden ústretový krok v prospech pacientov. Ide teda o výraznú zmenu, s negatívnym dopadom na peňaženku občanov. Navyše, nie je to iba moje osobné videnie a vnímanie, pretože na túto problematiku poukazuje vo svojej  závažnej  pripomienke  aj podpredseda vlády SR pre ľudské práva a menšiny Rudolf Chmel: „Z ľudskoprávneho hľadiska a súčasnej sociálno-ekonomickej situácie obyvateľov SR nesúhlasíme s návrhom vyhlášky. Dôvodom sú aj negatívne sociálne vplyvy na hospodárenie obyvateľstva. Z celkového počtu 97 dotknutých liekov, výška doplatku poistenca nad 20% z konečnej ceny lieku predstavuje 80 liekov. Doplatok 60-80% 33 liekov a viac ako 80% 19 liekov sa môže prejaviť najmä u starších občanov a u občanov s ťažším zdravotným postihnutím. Odporúčame prehodnotiť zoznam liekov s vysokým doplatkom poistenca.“

 Aké veľavravné, výstižné a  pravdivé! Len pre poriadok pripomínam, že ich autorom je  podpredseda vlády SR pre ľudské práva a menšiny Rudolf Chmel. Ktovie, ako jeho výzvu prijme a spracuje minister zdravotníctva Ivan Uhliarik? On a jeho spolupracovníci sa však  budú  musieť zaoberať aj ďalšími pripomienkami, pričom mnohé z nich na adresu ministerstva zdravotníctva adresovali odborné spoločnosti. Teda naslovovzatí špecialisti, lekárske kapacity, ktoré majú za sebou roky profesionálnej práce.  Slovenská angiologická spoločnosť Slovenskej lekárskej spoločnosti vážne upozorňuje na skupinu liekov, ktoré znižujú hromadenie a následnú aktiváciu leukocytov, znižujú tvorbu niektorých prozápalových mediátorov, znižujú kapilárnu hyperpermeabilitu, ako aj liečba lymfatického systému. Odborníci z tejto spoločnosti ďalej píšu, že pani predsedníčka Kategorizačnej rady a zároveň riaditeľka Sekcie farmácie a liekovej  politiky MZ SR  Michaela Cesnaková klame! Tvrdí totiž, a opäť budem citovať, že: „ Ide o lieky, ktoré na základe analýzy ministerstva a Všeobecnej zdravotnej poisťovne možno považovať za neúčelné, nakoľko v mnohých prípadoch ide o liečivá obsolentné, bez dostatočne preukázaných dôkazov o klinickej účinnosti (klinické skúšky na princípoch medicíny založenej na dôkazoch), prípadne liečivá, ktoré nie sú nákladovo efektívne z pohľadu výdavkov verejného zdravotného poistenia“.

Aká je však  realita a fakty? Sú jednoznačné, pretože napr. jeden z liekov (nemám záujem podporovať jeho reklamu – názov je napokon v pripomienkach), ktorý sa používa v klinickej praxi, má okrem iného dostatočne preukázaný terapeutický benefit v indikácii chronické žilové ochorenie a hemoroidy. A dovolím si konštatovať, že tento liek určite nepatrí do skupiny nepotrebných.  Už aj s prihliadnutím na skutočnosť, že chronické žilové ochorenia má až 60% obyvateľov a z celkového pohľadu patria medzi najčastejšie sa vyskytujúce chronické ochorenia.

To je iba stručný pohľad do bohatého repertoára pripomienok, pod ktoré sa podpísali lekári – špecialisti.  Pravdu povediac – ani neviem, či má zmysel pokračovať vo výpočte ďalších. Poskytujú odborný uhol pohľadu, ďalšie argumenty.  A tak si kladiem otázku – o čo vlastne v tomto návrhu ide? Nad akou hrou sa dvíha opona? K odpovedi však nepotrebujeme šepkára či nápovedu. Stačí letmý pohľad na zloženie Kategorizačnej rady a hneď je všetko jasnejšie: z 11-tich členov sú iba dvaja odborníci, ostatok sú zamestnanci  ministerstva zdravotníctva  a zdravotných poisťovní. Ak ide skutočne  o šetrenie verejnými zdrojmi, o čo samozrejme ide všetkým, tak potom nerozumiem,  prečo neprijímajú ďalšie fakty odborníkov lekárov,  ktorí  tvrdia, že len napríklad v Taliansku, kde prestali preplácať tento typ liečby,  sa zvýšil počet pacientov so závažnými stupňami ochorenia. Navyše, cena za hospitalizáciu takýchto pacientov stúpla až o 78 miliónov eur!  Prepáčte, ale pri takomto argumente mi prichádzajú na um mnohé otázky – tá zásadná je však jedna: o čo tu ide? O pacienta? O šetrenie verejnými zdrojmi? O zníženie výskytu chronických ochorení? Zdravá sedliacka logika je jednoznačná: poskytneme pacientovi včasnú liečbu,  ušetríme na hospitalizácii, na nákladoch, komplikáciách. Ak niekto sedliacky rozum zavrhne, vstupuje do iného matematického poľa. Na záver dovoľte pripomenúť, že predvčerom bol posledný deň medzirezortného pripomienkového  konania.  Ostáva iba veriť, že sa ukončí tak, ako to ministerstvo zdravotníctva pri liekovej politike sľubovalo: v prospech pacienta.