Túto otázku si kladiem čoraz častejšie. Keď som bol vo funkcii ministra zdravotníctva, na pamäti som mal dve výzvy: vyliečeného pacienta a spokojného zdravotníka.Možno to pre niekoho znie ako často vyslovená veta, rétorické heslo, ba priam utopistická vízia. Nazdávam sa však, že je to základná téza, na ktorej by mal stavať každý minister zdravotníctva. Bez ohľadu na stranícku príslušnosť, ideovú orientáciu či zloženie tímu poradcov! Pacient a zdravotník sú dve ťažiská, centrum diania v rezorte.
V uplynulých dňoch som si však často kládol otázku – či takto rozmýšľa aj minister Ivan Uhlarik. Skutočne sú preňho pacienti a zdravotnícki pracovníci prvoradí? Nedominujú v centre jeho pozornosti iba čísla, účty, zisky, limity, finančné transakcie? Áno, šetrenie je témou dňa, je potrebné – ale aké sú výsledky? Pacienti by vedeli rozprávať o drahých liekoch, o účtoch v lekárňach, u lekárov, stále menej dostupnej onkoliečbe, odkladaných operáciách , nekonečných čakacích listinách ( na vrchné miesta v nich sa niektorí pacienti už ani nedostali…). To sú denné „radosti a strasti“ pacientov, ale ešte je tu jedno hľadisko.
Pre mňa osobne bolo priam šokom, čo sa udialo minulý týždeň v piatok, keď minister zdravotníctva avizoval stretnutie s lekármi Detskej fakultnej nemocnice s poliklinikou v Bratislave. Dlho očakávané a významné rokovanie, pre ďalšie fungovanie tohto zdravotníckeho zariadenia priam životne dôležité, určite pre ministra zdravotníctva neľahké. Pán minister stanovil čas, termín, miesto konania aj tému. Na určené miesto, v určenom čase prišlo viac ako 200 lekárov, stretnutiu venovali svoju obedňajšiu prestávku, boli pripravení a ochotní diskutovať so svojím rezortným ministrom. Čakali však márne. Minister Uhliarik zvolil celkom zvláštnu taktiku a starostlivo ( alebo nebojácne?) obišiel sálu, v ktorej ho čakali dve stovky kolegov – lekárov – a zamieril si to medzi vopred vybraný tím primárov, ktorí výpovede nepodali.
Prirodzene , kolegovia – lekári čakali zbytočne!
Ešte zarážajúcejší bol odkaz pre čakajúcich lekárov cez médiá: “ Ako si môžu dovoliť opustiť svojich pacientov?!“ A tak mi, pán minister, dovoľte pripomenúť, že lekár si nemôže dovoliť len tak odísť od svojich pacientov, s pacientom je v nemocnici takpovediac nepretržite, ešte aj doma si niekedy premieta – či postupoval pri liečbe alebo operácii správne, či sa nedalo inak, lepšie? Mali ste, pán minister, príležitosť zostať v nemocnici dlhšie? Neodnášali ste si myšlienky na Vašich pacientov domov? O to zarážajúcejší bol Váš odkaz pre čakajúcich lekárov: “ môžeme sa stretnúť po pracovnom čase“. Čo je to však pracovný čas pre lekára v nemocnici? Keď začne operovať o 10.00 h, operácia sa skomplikuje a trvá až do neskorých popoludňajších hodín?! Určite viete, pán minister, že lekári majú aj služby! Pri pacientovi nie sú 8 hodín, ale 24 denne? Toto povolanie je špecifické, jedinečné a nenahraditeľné. A o ňom sa v onen osudný piatok chceli porozprávať s Vami, pán minister, hľadať riešenia, počuť Vaše názory. V termíne, ktorý ste určili práve Vy. Mali ste jedinečnú príležitosť na výmenu názorov, diskusiu zoči – voči, v ktorej by sa možno vyjasnili mnohé veci.
Vy ste však zvolili inú metódu, ktorá, prepáčte, zaváňa aj strachom z vlastného zlyhania. Ako majú takýto prístup lekári vnímať? Ako majú čítať odkaz “ svojho“ rezortného ministra? Ba vlastne, odkaz ste im aj nám zanechali v podobe tlačovej správy, ktorá bola zverejnená na webovej stránke MZ SR. Dočítali sme sa v nej, že minister diskutoval s lekármi DFNsP Bratislava a hľadal možnosti riešenia situácie…
Nuž, sila slova je niekedy nevyspytateľná! Nemožno sa však spoliehať na to, že stále opakovaná lož sa stane skutočne pravdou. Minister si neželá, aby lekári brali svojich pacientov za rukojemníkov – to sme počuli veľakrát, ale prihovára sa im skutočne ako ich rezortný šéf, ako jeden z nich, ako kolega, ktorého cieľom nie je za každú cenu zvíťaziť, ale nájsť spoločné priesečníky? Situácia je vážna, lekári dotknutí takýmto prístupom, pacienti znechutení, boľaví a unavení, minister na tlačovej besede v utorok 8. novembra 2011 tiež nepôsobil presvedčivo, argumenty hľadal, mnohé musel čítať z pripraveného manuálu.
A môj osobný stav – som rozčarovaný. Kde sa nachádza naše zdravotníctvo? Prečo sa zmenilo na ring, v ktorom sa zápasí? Veď práve v tomto rezorte nejde a nemôže ísť o výhru jednej alebo druhej strany! Na prvom mieste predsa je a musí byť vyliečený pacient a spokojný zdravotník.