Richard Raši

Ľudia majú právo myslieť si o svojich volených zástupcoch čokoľvek. Nikdy by sa ale nemali vzdať nádeje a možnosti podieľať sa na tom, aby  tí, ktorí majú pracovať vo verejnom záujme, nesklamali ich dôveru. Winston Churchill povedal, že „liberálna demokracia je ten najhorší spôsob vlády, ktorý poznám. Až na to, že neexistuje žiadny lepší.“ Je to tak. Nič nie je lepšie ako voľby a dialóg s kandidátmi pred voľbami a so zvolenými poslancami, primátormi a starostami po voľbách, prostredníctvom ktorých majú ľudia možnosť vyjadrovať sa k zásadným rozhodnutiam na celoslovenskej, regionálnej a miestnej úrovni. Demokracia umožňuje ešte niečo navyše – vytvárať na zvolených reprezentantov konštruktívny tlak, zameraný na riešenia reálnych problémov ľudí. Tlak vyvíjaný na prijímanie takých rozhodnutí, ktoré sú vo verejnom záujme. Ktoré ľuďom pomôžu a ktoré akceptujú ich potreby a požiadavky.

Viacerí z vás stratili po zlých skúsenostiach s nesplnenými sľubmi vieru v úprimný záujem niektorých politikov poznať ich problémy. Som ale presvedčený, že ak chce človek dobrovoľne prijímajúci na seba službu verejnosti niečo užitočné dosiahnuť, musí rozumieť ľuďom. Musí vedieť, čo ľudia chcú, čím žijú, čo ich trápi, v čom vidia východiská, aké majú návrhy a pripomienky k dianiu okolo seba. Platí to hlavne na komunálnej úrovni, na ktorej sú aj väčšie možnosti pracovať s rukou na pulze diania v obci, meste alebo mestskej časti. Nielen preto, že som lekár, ale aj ako kandidát na primátora druhého najväčšieho mesta na Slovensku chcem vedieť, ako pulzuje život v Košiciach ako celku a ako pulzuje v samotných Košičanoch. Ak chcem ako Košičan urobiť niečo dobré pre Košice, tak musím vyzvať Košičanov, aby urobili aj oni niečo pre seba a svoje mesto. Teda aby so mnou komunikovali. Otvorene a aktívne. Pred voľbami aj po nich.

Od dnešného dňa sa o to pokúsim prostredníctvom krátkej ankety a práce mladých aktivistov. Tí budú v nasledujúcich týždňoch v uliciach mesta vrátane jeho srdca – Hlavnej ulice, klásť v mojom mene tisícom Košičanov jednoduché, ale dôležité otázky. Ich odpovede mi po vyhodnotení pomôžu vedieť o obyvateľoch môjho rodného mesta ešte viac ako z reprezentatívnych prieskumov verejnej mienky a z individuálnych stretnutí s priateľmi, známymi, kolegami a spolupracovníkmi.

Kedysi sa hovorilo podobným dotazníkom, že sú „gulôčkové“. V praxi to
znamenalo, že po ich vyplnení ich nik nečítal, len ,,zmuchlal“ do guľôčky a
zahodil. Verte, že toto naozaj nie je ten prípad 🙂